Zhubnou chorobou sa nakazilo vyše pol milióna ľudí

Mária RAPOŠOVÁ ‒ Foto: archív autorky

Toto leto si pripomíname, že od vypuknutia azda najničivejšej cholery v uhorských dejinách uplynulo stodeväťdesiatpäť rokov. Podľa dobových štatistík sa ňou v celej krajine nakazilo 536 517 osôb, z ktorých chorobe podľahlo 237 641 ľudí. Cholera sa začala šíriť do Európy z Ázie cez Rusko. Od januára 1831 prenikala cez Ukrajinu, Poľsko a rumunské regióny do Uhorska. Potom postupovala do ďalších krajín strednej i západnej Európy a cez Francúzsko sa dostala na Britské ostrovy. Prenikla až do Ameriky. Vo Francúzsku umrelo na choleru v roku 1832 okolo stotisíc osôb.

Na území Slovenska zasiahla najprv východné oblasti. Prvého júla hlásili výskyt cholery v Gemerskej župe. Na dolný Liptov sa dostala z Turca v lete 1831.

■ NÁKAZA POD ŠÍPOM

Na Liptove predchádzali epidémii viaceré neúrodné roky po sebe, imunitné systémy ľudí boli oslabené. Všade vládla bieda, hlad aj nespokojnosť s vrchnosťou ‒ s tým, ako sa správala, aké vydávala príkazy a zákazy, ktoré život ľudí sťažovali a neprinášali pozitívne výsledky. Poddaní sa živili tým, čo si sami v rámci obmedzených možností vypestovali, ulovili a vychovali vo svojich maštaliach. Tie už predtým zdecimovali neúrodné roky a mor dobytka. Obchodov v dedinách nebolo. V takej situácii začali vyhladovaní ľudia siahať (pravdaže, len ak mali za čo) po privezených potravinách. Obilie a iný tovar dovážali na dolný Liptov z Turca.

Prvá obec, ktorá na to doplatila, boli Stankovany. V tejto dedine pod vrchom Šíp vypukla cholera začiatkom augusta (asi 8. augusta) a jej najničivejšie obdobie utíchlo až koncom septembra, no neskôr sa objavovali aj následné vlny. Ľudia sa následkom neúrodných rokov aj poddanského útlaku živili otrubami, bylinami a lesnými plodmi. Baktérie cholery sa pri vtedajšej chabej hygiene dostávali do pitnej vody aj do jedla. Kuchynské nádoby a vedrá umývané v potokoch, studničkách či vo vode z nezabezpečených studní, znečistených možno aj priesakmi z fekálií, sa na tom tiež podieľali. Lenže ľudia o tom nevedeli.

Postihnutí umierali niekedy už pár hodín po nakazení. Dostali kŕče, prudko zvracali a trpeli neovládateľnou vodnatou hnačkou, aj keď nič nejedli. Umierali dehydrovaní v strašných bolestiach. Mŕtvoly v Stankovanoch vraj ležali v domoch, na cestách i na poliach, nestačili ich pochovávať. Čoskoro ani kopať hroby nemal kto. V Stankovanoch  raz do spoločného hrobu uložili až dvadsaťštyri mŕtvych naraz. Za obdobie od začiatku augusta do konca septembra 1831 umrelo na choleru v  tejto dedine z osemstopiatich obyvateľov stotridsaťsedem.

■ POSTIHNUTÝ GOMBÁŠ

V susednej početnejšej dedine Gombáš (dnes Hubová) nebolo obetí až toľko, no predsa desivo veľa. Úrady vyslali do obce (vraj preventívne) doktora. Bol to liptovský župný lekár Ignác Rumpléki. Pricestoval 12. augusta 1831, skontroloval situáciu a podal o nej hlásenie Liptovskej stolici. Oznámil, že v dedine Gombáš ochorelo v krátkom čase zatiaľ štrnásť osôb, z ktorých už traja umreli. Lekár písomne zaznamenal aj konkrétny prípad: štyridsaťročný Juraj Galan, mocný, zavalitý muž, trpel zvracaním, hnačkou a kŕčmi. Prvé príznaky choroby sa prejavili na ňom 12. augusta 1831 o 18. hodine. Toho istého dňa o 22. hodine sa v tom trápení jeho život skončil.

Doktor Rumpléki žiadal župnú vrchnosť, aby urobila potrebné opatrenia na zabránenie šírenia nákazy. Gombášsky richtár sa lekárovi sťažoval na akútny nedostatok zdravotníckeho materiálu a liečivých prostriedkov. Ale to boli len márne úradné frázy, ktoré nič neriešili, lebo lieky ani liečebné postupy nikto nepoznal, len niektorí počuli čosi o potrebe izolácie, o dezinfekčných účinkoch chlóru a účinnosti hygieny. Lenže práve pri  dodržiavaní hygieny vládla nevedomosť i praktické problémy. Po odchode lekára, ktorý nikoho neliečil, ochorelo v Gombáši 166 ľudí z 1 042 obyvateľov. Z nich sa zakrátko pobralo do večnosti 82…

V Ľubochni, ktorá bola vtedy malou osadou Gombáša, a niektorí jej obyvatelia žili izolovaní v Ľubochnianskej doline, ochorelo zo 412 obyvateľov 18. Z nich čoskoro pochovali deviatich. Za Váhom v dedinke Švošov ochorelo zo 470 obyvateľov 22 a do hrobu vložili 18. V Komjatnej postihla cholera z 952 obyvateľov 202 ľudí; podľahlo 99 osôb.

■ OPATRENIA ÚRADOV

Zo strachu pred šírením nákazy vydávali úrady všelijaké zákazy aj príkazy, trebárs zákaz cestovania, zákaz furmanom prevážať tovar z iných žúp, zákaz pltníkom a obchodníkom vykonávať prepravu ľudí a tovarov akéhokoľvek druhu ‒ vrátane nepotravinového, napríklad dreva či železa, aj keď ich tá práca živila. Ak zákaz pohybu nerešpektovali, strážne oddiely boli povinné okamžite ich na mieste a bez súdu zastreliť. K sútoku riek Váh a Orava prišlo kontrolovať pohyb pocestných vojsko.

Vrchnosť vydala príkaz, že cholerových mŕtvych nesmú pochovávať do riadnych cintorínov, ale mimo cintorínov aj mimo obcí. V Stankovanoch sa ľudia proti tomu vzbúrili, lebo mimo vysväteného cintorína pochovávali dovtedy iba samovrahov. Vyšiel aj príkaz nedotýkať sa mŕtvol. Do hrobov ich bolo treba dávať železnými tyčami, potom zasypať vápnom a hroby zahádzať kameňmi. Šatstvo ani periny po mŕtvych nesmel nikto používať ani darovať, ani predať, ale všetko mali zlikvidovať spálením, aj keď perie, kožuchy a súkno ťažko horia a boli pre chudobných existenčne dôležité. Dlhodobo si ich nadobúdali, aby im slúžili mnoho rokov, niektoré po celý život.

„Háby“, súčasti oblečenia a periny boli vzácne, preto ich v rodinách používali aj po smrti prvého užívateľa. Od starších súrodencov ich preberali mladší a potom neraz aj ďalšia generácia. Niečo mamy a staré mamy prešili, niečo ani nie, hoci veľkosť nesedela. „Háby“ a periny sa dedili, až kým ich noví majitelia celkom nezodrali.

■ KAPLNKY AKO PAMÄTNÍKY

Po cholere sa niektoré dediny rozhodli postaviť kaplnky. Vykonali to z vďaky, že cholerové umieranie sa zastavilo a že oni prežili, ale v prvom rade tým chceli vyjadriť prosbu o ochranu pred podobným nešťastím do budúcnosti. V Stankovanoch postavili kaplnku v roku 1832 a stojí dodnes. Zasvätili ju patrónke Slovenska – Sedembolestnej Panne Márii, stvárnenej kamennou pietou od neznámeho autora.

V Gombáši postavili morovú sakrálnu stavbu o rok neskôr počas mesiacov júl – august 1833. Napriek tomu, že dedina bola drevená, kaplnku vybudovali murovanú, iba zvonicu nad ňou vztýčili z dreva. Vybrali pre ňu zvláštne miesto – nad brehom Váhu, aj keď sa stavaniu čohokoľvek pri rieke pre časté povodne vyhýbali. Lenže v hustej zástavbe v tesnom rade dvorov celej dediny nenašli pre novú stavbu miesto a chceli ju mať práve pri centre obce. Jadrom dediny bol vždy panský hostinec, ktorý tam nariadili vybudovať páni Likavského hradu. Neskôr vedľa hostinca pribudli aj drevený kostol, fara, cintorín, škola a klepec na plte na Váhu, pri ktorom prikázalo panstvo z Likavského hradu vyberať od cestujúcich aj od pltníkov mýto.

Miesto pod kaplnku zvolili Gombášania na malej vyvýšenine, ktorá jediná sa vyskytla pri Váhu v porovnaní s východným aj so západným pobrežím rieky. Z tohto miesta voda nikdy stavbu neodniesla, ani pri veľkých povodniach, aj keď ju obtekala i nebezpečne podmývala. Kaplnku však zlikvidovali novodobí cestári (nedobrovoľne, z príkazu) v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, keď rozširovali cestu. Túto cestu museli rozšíriť smerom k Váhu, lebo opačne – smerom k dedinským dvorom – už nebolo miesto. Predné steny chalúp a ich prietosy (hlinené alebo kamenné podstenia, „gángy“) hraničili totiž s krajnicou cesty. Základy pamätnej morovej kaplnky sa teda od rozširovania cesty nachádzajú pod asfaltom štátnej cesty, vedúcej od Kraľovian do Ružomberka.

Dnes už ani jedna z dávnych stavieb historického centra Gombáša neexistuje. Hubovčania si tam v šesťdesiatych rokoch minulého storočia postavili rozľahlý, moderne vybavený kultúrny dom. Schátraný hostinec, stojaci pred  kultúrnym domom, zbúrali v roku 1959 a časom zriadili na jeho mieste malý parčík. Ostatné objekty v tom centre (drevený kostol, fara i škola) vyhoreli začiatkom 19. storočia. Murované postavili až na vŕšku za dedinou v rokoch 1814 – 1824.

■ MOROVÝ OBRAZ

Na oltár gombášskej morovej kaplnky objednalo vedenie obce obraz svätého  Rochusa, patróna postihnutých cholerou. Obraz sa stal prvým a najvzácnejším historickým výtvarným dielom z tohto prostredia. Neznámy cudzí maliar (nie z dolného Liptova) umiestnil na výšku celej kompozície (105 centimetrov) stojacu postavu svätca Rochusa, ktorý ukazuje otvorenú ranu na svojom stehne. Okolo svätca rozmiestnil autor viaceré motívy, ktoré umožňujú vytvoriť si predstavu o tragických udalostiach i o reáliách tých čias.

Pri nohách patróna leží na pravom brehu Váhu, teda na švošovskej strane, žena, ktorá končí svoj život nie doma, ale pod holým nebom na zemi. Už nie je schopná vnímať svoje dieťa, ktoré sa – nahé – ťahá k jej hlave a chytá ju rúčkou za chrbát i plece, akoby ju prosilo postaviť sa. Obďaleč sa černie  vykopaná jama hrobu a pri nej dvaja chlapi vkladajú do jednoduchej hranatej truhly, zbitej narýchlo z dosák, mŕtveho človeka. Napriek príkazom vrchnosti, aby to robili železnými tyčami, ukladajú mŕtveho do truhly holými rukami.

Na gombášskom brehu Váhu sedí ktosi schúlený a narieka. Pri ňom stojí ženská postava, ktorá sa ho usiluje potešiť. Od nich sa pokúša na malom hajovci (drevenom člne) prejsť cez rieku na švošovskú stranu akási malá postava, akoby dieťa. Poniže týchto postáv na ceste pred dedinou blízko hostinca leží ktosi ešte so známkami života. Iný pri ňom ho neúspešne ťahá, dvíha z prachu cesty. Ešte nižšie nesú dvaja chlapi v rukách dolu dedinou truhlu bez kňaza i bez pohrebného sprievodu. Postavy na ceste popred Gombáš sú oblečené v bielych súkenných nohaviciach, bielych plátenných košeliach, s čiernymi širákmi na hlavách. Postavy bližšie k sv. Rochusovi neobliekol autor do liptovských krojov, ale do panskejších „hábov“.

■ JEDINEČNÁ ZÁSTAVBA

Za opísanou scenériou sa rozkladá takmer polovica vtedajšej dediny Gombáš s drevenými obydliami obyvateľov aj s najdôležitejšími murovanými stavbami. Najstarší murovaný dom je na obraze hneď ako prvý zľava spolu s časťou príslušnej  „garáže“, slúžiacej na panské povozy. Z opačnej strany obrazu na dolnom konci dediny stojí  dom bohatších gazdov Okálovcov s oblúkovitou vstupnou  bránou, akú nemal nikto z dedinčanov. Na vyvýšenine za dedinou sa črtá tretí gombášsky kostol, zľava od neho fara, sprava škola. Blízko novostavby kostola zriadili práve po cholere tretí gombášsky cintorín, lebo historicky prvý cintorín v centre dediny už nejestvoval a druhý cintorín poniže dediny sa v čase cholery celkom zaplnil.

Pobrežie Váhu lemujú na oltárnej maľbe skromné obydlia obyvateľov. S výnimkou práve menovaných murovaných stavieb si dedinčania stavali za celé stáročia iba drevené chalupy, obrátené priečeliami k rieke Váh, akoby boli hustým, rovnomerne rozloženým dreveným náhrdelníkom rieky. Mali zvláštnu architektúru, akú v takej komplexnosti nenachádzame v nijakej inej dedine Slovenska. Všetky obytné domy sa podobali ako vajce vajcu. Pre nespočetné požiare a povodne i pre úsporné zaobchádzanie s drevom rozhodla vrchnosť, aby nové chalupy stavali ako rovnaké štvordomy. Určené boli pre štyri poddanské rodiny, ktoré väčšinou ani nežili v príbuzenskom vzťahu. Mali štyri samostatné vchody z dvoch dvorov a štyri spoločné steny bez možnosti prechodu cez ne.

Strechu však urobili jednu spoločnú, veľkú šindľovú. V štvordome sa obyvateľom vďaka štyrom spoločným stenám žilo teplejšie, lenže v spoločnom pôjde dochádzalo ku krádežiam a k veľkým sporom, ba i k požiarom. Strechy totiž nebývali pevne predelené a nemali komíny (s výnimkou hostinca, fary a školy), čo olejomaľba verne zachytáva. Dym z ohnísk v dreveniciach neviedol nad strechy, ale iba nad povaly. V pôjdoch si preto obyvatelia domu údili a opatrovali mäso. A práve pre požiare, zapaľované občas aj zlomyseľne, prestala vrchnosť dedinčanom pomáhať pridelením dreva na stavby. Práve po  more v roku 1831 a po nasledujúcich požiaroch začali si dedinčania stavať jednodomy, a tak sa postupne strácala jedinečná jednotná architektúra dediny, zachytená prvý raz na tejto historickej morovej olejomaľbe, a súčasne aj posledný raz v takom komplexnom rozsahu.

■ BERNOLÁKOVSKÝM PRAVOPISOM

Obraz je zaujímavým svedectvom aj z jazykového hľadiska. Pod maľbou sa totiž nachádza nápis: „S: Rochus. Na pamatku panugiceg tuna Roku 1831. ukrutneg Chorobi Cholera rečeneg, abi Milostiwi Boch skrz oroduwaňi Služebnika sweho S: Rocha, od podobnecho Nestesti nas zachowati račil. Pros za nas o Swati Rochu! Abi zme skrze twe zasluchi od moroweg Rani ochraneni bili.“

Text sa opieral o Bernolákov pravopis: nepoužíval ypsilon iba „mäkké“ -i- ; namiesto terajšieho -v- používal dvojité -w-; namiesto terajšieho -j- písal -g-, neoznačoval dĺžku samohlások ani mäkkosť spoluhlások. Väčšinu podstatných mien začínal veľkými písmenami. Rešpektoval aj výslovnosť spodobovaných spoluhlások (Boch, abi zme). V niektorých pozíciách používal namiesto písmena -s- ostré nemecké, približne v podobe terajšieho -f-. Štrnásteho septembra 1833, teda dva týždne po postavení kaplnky sv. Rochusa, prišiel ju benedikovať farár z Liptovských Sliačov dekan Jozef Hámorník. Odvtedy sa v nej na sviatok patróna 16. augusta konávali aj bohoslužby. Kaplnka bola malá, preto početní veriaci museli stáť vonku.

Dnes už gombášskej morovej kaplnky niet, ale ostali viaceré fotografie, kresby aj maľby, ktoré nám ju pripomínajú zvonku. Ako vyzeralo vnútro, môžeme si iba domýšľať. Najvzácnejšou pamiatkou z kaplnky je oltárny obraz sv. Rochusa s namaľovanými historickými gombášskymi reáliami zo začiatku tridsiatych rokov 19. storočia, ktorý sa teraz nachádza v sakristii Kostola Povýšenia sv. kríža v Hubovej.