Invalidita mu z talentu neubrala, poskytla mu vzácny čas

Zhováral sa Milan ČASNOCHA MIKŠ ‒ Foto: autor

Podľa komerčných televízií sú celebritami boháči a ich detičky. V čakárni u lekára potom nečakane stretnete nenápadného človeka, ktorý vám rozpovie životný príbeh. Vtedy si uvedomíte, čo si pod slovom celebrita treba predstaviť a kto má byť vzorom nielen pre mládež. Život Milana BERKYHO sa neodvíjal vždy podľa jeho predstáv. Narodil sa v Mýtnej, žije v Lučenci. Pochádza zo šiestich detí, otec bol železničiar. Na základnej škole si učiteľ výtvarnej výchovy všimol nevšedné nadanie rómskeho žiaka. Už ako šesťročný kreslil verné portréty, zvládol náročnú techniku. Učiteľ prehováral rodičov, aby ho dali na umeleckú školu. Lenže uživiť početnú rodinu nebolo ani za socializmu jednoduché. Matka rozhodla a chlapec skončil na železničnom učilišti. Tridsaťpäť rokov odpracoval na železnici ako vozmajster. Kontroloval technický stav vlakov, brzdy vagónov. Pred jedenástimi rokmi dostal výpoveď z práce. Srdce mu začalo haprovať, skončil na invalidnom dôchodku. Namiesto žalostenia nad ťažkým osudom sa potešil voľnému času. Vrátil sa k výtvarnému kumštu. Vypracoval na jedného z popredných slovenských amatérskych maliarov hyperrealistického štýlu. Stal sa členom známeho združenia umelcov Zvolenská sedmička, založil si vlastnú galériu. V rakúskom umeleckom projekte „publicartists.online“ CITY gallery VIENNA  má svoju stránku, pripravuje sa jeho stránka vo Wikipédii… 

Pri pohľade na vaše kresby ľudia nechcú veriť, že nejde o fotografie. Akou technikou pracujete?

Ceruzka a uhlík. Všetko čiernobiele. Farby ma nikdy nelákali. Kto neverí, nech si pozrie videá, ako kreslím, alebo nech sa prihlási u mňa na kurz. Usilujem sa kresliť čo najdetailnejšie. Zastihnúť a vystihnúť okamih v živote. Moje motto je výrok francúzskeho umelca Pierra Bonarda: „Cieľom nie je maľovať život, ale dať život maľbe.“

Tvoríte najmä portréty. Podobizne svetových hercov, spevákov, tváre a postavy s náboženskými motívmi, ale aj akty. Odkiaľ čerpáte inšpirácie na svoju tvorbu?

Kreslím všetko, čo sa páči mne a čo cítim, že sa bude páčiť ľuďom. Keď mám mať výstavu v zahraničí, pripravím si portréty, ktoré zobrazujú im známe osobnosti. Keď som trebárs šiel vystavovať do Česka, vytvoril som viacero portrétov českých, lepšie povedané známych československých spevákov a hercov.

Keď spomínate Česko, kde ste už teda vystavovali a v ktorých štátoch už skončili vaše práce?

Moja prvá zahraničná výstava bola v Českých Budějoviciach. V Prahe som už vystavoval aspoň päťkrát. Je to zvláštne, ale zistil som, že v zahraničí záujem o výtvarné umenie je omnoho väčší ako na Slovensku. Na vstup do galérií sa čaká, vstupenky si treba zabezpečovať vopred cez internet. Viackrát som vystavoval v Rakúsku, Nemecku, vo Švajčiarsku. Jeden môj obraz putoval ako dar pre pápeža do Vatikánu, ďalšie šli do Kanady, USA, do severských krajín. Portrétoval som otca istého irackého politika, ktorý ho dal na oficiálnu poštovú známku Iraku…

Momentálne vaše diela vystavujú v Krajskej knižnici vo Zvolene na Zvolenskom výtvarnom salóne združenia výtvarníkov Zvolenská sedmička pri príležitosti tridsiatich piatich rokov vzniku tohto združenia; vystavujete vo Fiľakove, benefičná výstava je v Rimavskej Sobote. Čo bude nasledovať?

Chystám sa vystavovať v Brezne a vo Zvolene v Galérii na Tehelnej. Osobne bežné výstavy neorganizujem. Nechávam všetko na galeristoch. Ak majú záujem o moju tvorbu a pozvú ma, s radosťou sa zúčastním. Sám dávam podnety len na benefičné výstavy, kde možno dať dobrovoľný príspevok pre choré deti. Prekvapilo ma, že na týchto výstavách sa najviac financií vyzbieralo v najchudobnejších oblastiach Slovenska.

Vaše dobročinné aktivity sú známe; rozdelili ste už vyše päťdesiattisíc eur cez občianske združenia pre detské onkológie v Banskej Bystrici a Košiciach. Ako v tom napredujete?

Uvedomil som si, že na sociálnej sieti mám takmer stotisíc sledovateľov. Keby každý prispel len jedným eurom, je to stotisíc eur. Prostriedky išli a idú na transparentný účet a sledovanie ich použitia je rovnako verejne prístupné. Rozhodol som sa ďalej pomáhať konkrétnym rodinám s detským onkologickým pacientom neanonymne. Aby choré dieťa v chudobnej rodine malo taký prístup k potrebným pomôckam, strave a pomoci ako dieťa v bohatšej rodine. Na transparentný účet idú aj prostriedky získané cez predaj obrazov v rámci projektu HEArt.

Naša spoločnosť je v súčasnosti značne názorovo rozdelená. Bežné sú urážky, bolo tu aj fyzické násilie i atentát. Vo vašej galérii medzi takmer päťsto portrétmi som videl len jeden obraz bývalej političky. Aký je váš vzťah k politike?

Opravím vás ‒ nejde o portrét političky, ale o portrét peknej ženy so zaujímavou tvárou. Pre mňa je politika tabu. Namaľoval som na objednávku len dva portréty politikov a hneď som to schytal na sociálnych sieťach. Práve tomu som sa chcel vyhnúť a platí to aj pre budúcnosť. Politikov nemaľujem. Ale mám tu pekný portrét bezdomovca. Bol to dobrý človek…

Ste Róm, časť väčšinovej populácie má určité predsudky voči Rómom a iným etnikám. Stretli ste sa v živote s negatívnymi prejavmi voči vám?

Zobral som to s humorom. Na moju prvú stránku na sociálnej sieti som si dal imaginárny portrét, aby som sa vyhol práve podobným atakom. Časom som mal takmer štyritisíc sledovateľov. V momente, keď som vymenil imaginárny portrét za vlastnú fotografiu, tritisíc sa ich odhlásilo. Nehnevám sa na nich a srdečne ich pozdravujem.

Máte nejaký veľký sen, čo by ste chceli vo svojej tvorbe ešte dosiahnuť?

Mojím snom je vlastná galéria niekde v centre. Terajšia na sídlisku v Lučenci sa pomaly začína podobať nie na galériu, ale na depozit obrazov. Viac sa mi ich už na steny ani na stojany nezmestí a tvoriť chcem ďalej. Pokiaľ mi to len zdravie dovolí.