Na archívnej snímke z 28. júna 1974 reprosnímka k 30. výročiu Karpatsko-duklianskej operácie. Foto: TASR/Archív
Svidník 8. mája (TASR) – Severovýchod Slovenska je jediným územím na Slovensku, ktoré bolo zasiahnuté oboma svetovými vojnami. Všetko sa to začalo v rokoch 1914 a 1915 a o 30 rokov sa na Dukle neďaleko Svidníka bojovalo znova. Podľa historika a bývalého riaditeľa Vojenského múzea vo Svidníku Jozefa Rodáka sa boje Karpatsko-duklianskej operácie (KDO) v 1944 začali na území Poľska, no ich cieľom bolo pomôcť Slovenskému národnému povstaniu (SNP), ktoré u nás vypuklo. KDO bola naplánovaná ako pomerne rýchla operácia, no Nemci sa na našom území tvrdošijne bránili.
„KDO pripravil 1. ukrajinský front a konkrétne ju uskutočnila 38. armáda generál plukovníka Moskalenka. V tejto armáde bol začlenený aj náš československý armádny zbor a práve po vypuknutí SNP bola požiadavka zo strany týchto vojakov, aby sa aj oni podieľali na oslobodzovacích bojoch Československa. Treba povedať, že príprava operácie nebola dokonalá, lebo za taký krátky čas nebolo možné preskúmať všetky vojenské sily a prostriedky nepriateľa. Aj preto mala nakoniec taký zdĺhavý priebeh. V plánoch sa totiž počítalo, že útočiace vojská vstúpia do Prešova na piaty až šiesty deň od začatia bojov, no nestalo sa to,“ hovorí Rodák, ktorý celý život zbieral historické poznatky najmä od priamych svedkov bojov.
Ako povedal, na operáciu nebola táto armáda pripravená, pretože na boje v horách boli určené špeciálne bojové jednotky a spôsob boja tu bol iný. Nebolo možné uskutočniť ani letecký prieskum a nepomohlo ani študovanie historických vojenských skutočností, ktoré sa tu odohrali počas prvej svetovej vojny.
Najkrvavejšie boje prebehli na Kóte 534 ešte na území Poľska pri mestečku Dukla od 10. do 20. septembra roku 1944. Už tu vtedajší generál Ludvík Svoboda podľa Rodáka presviedčal generál plukovníka K. S. Moskalenka, že treba vymyslieť niečo iné, pretože tam umiera veľa vojakov. Moskalenko ho zahriakol iba tým, či nechce pomôcť svojmu ľudu. A tak boje postupovali ďalej. Pamätné sú aj tie o dobývanie Hirowej hory, no aj tam boli Nemci porazení.
„Od 30. septembra až po 6. október sa zvádzali boje o dobytie Duklianskeho priesmyku. Treba mať na zreteli, že je to úsek, ktorý bol dlhý len niečo viac ako dva kilometre a takmer týždeň sa tu bojovalo o územie. Z toho sa dá usúdiť, aká intenzita bojov tu bola. Nemci totiž mali rozkaz neustúpiť a ak by tak niekto urobil, celá jeho rodina v Nemecku by bola vystrieľaná,“ popisuje vyhrážky nemeckého velenia historik.
Po dobytí Duklianskeho priesmyku vstúpili naši vojaci na slovenské územie a nastala slávnostná chvíľa. Blahoželali si, tešili sa, no moment radosti znepríjemnila chvíľa, keď po pár metroch po prekročení hraníc tragicky zahynul brigádny generál Jaroslav Vedral-Sázavský.
Na slovenskom území vojaci osadili štátny znak – leva, ktorý odlial poľský občan. Materiál mal z havarovaného lietadla. Zaujímavosťou podľa Rodáka je to, že odlial hneď niekoľko levov a povedal, že ktovie, ktorý sa dostane až na Slovensko. Prvou oslobodenou obcou bol Vyšný Komárnik, no hneď prvý deň sa vojaci dostali aj do Nižného Komárnika až k výšine Obšar. Tu sa odohrali ďalšie veľmi ťažké boje. Keďže však nepostupovali, vojaci boli presunutí do Údolia smrti pri Nižnej Písanej a po úspechu na tomto mieste sa vrátili na Obšar. Po viac ako mesiaci a pol, 25. novembra, porazili Nemcov aj tu. V ten istý deň sa dostali až ku Svidníku, no ten bol oslobodený až 19. januára 1945.
„Svidník sa v tomto období delil na Vyšný a Nižný Svidník. Vyšný Svidník bol v časti smerom k Orlíku a Nižný bol za riečkou Ladomirka. Vyšný Svidník mali v rukách vojaci československého armádneho zboru a Nižný Svidník Nemci. Až 19. januára sa front pohol a naši vojaci pokračovali na Zborov, Bardejov, Poprad a Liptovský Mikuláš a tam sa znova zastavili,“ hovorí o udalostiach zo začiatku roka 1945 Rodák.
Severovýchod Slovenska bol po tomto znova osídlený obyvateľmi, ktorých predtým Nemci násilne evakuovali. No na poliach sa robiť nedalo, všade bolo množstvo zničenej armádnej techniky a ľuďom hrozil hlad. Červená armáda však poskytla pšenicu a múku, aj preto tu mali ľudia vrúcny vzťah ku sovietskym vojakom.
Po skončení druhej svetovej vojny však ľudí na tomto území ovplyvňovali jej pozostatky. Ako hovorí Rodák, v Údolí smrti napríklad ostalo množstvo tankov Červenej armády a strážil ich mladý len 18-ročný vojak Voloďa. Ten sa medzi miestnymi obyvateľmi stravoval každý deň v inom dome niekoľko mesiacov.
V okolí obce Kružlov v okrese Bardejov zase zostal až do roku 1947 nabitý kanón. Po Veľkej noci v tom roku ho miestny chlapec pri návrate zo zábavy potiahol za povraz a kanón vystrelil. Chlapec nepočítal s tým, že hlaveň bude mať aj spätný sklz a zalomil mu čelo. Celý život ho poznali ľudia podľa jeho čela.
Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR