Napriek ústrkom vrchnosti si našiel cestu k národu
Jozef SLIACKY – Foto: archív
Karol Anton MEDVECKÝ sa narodil pred stopäťdesiatimi rokmi 8. júna 1875 v oravskej dedine Dolná Lehota. Za gymnaziálnymi štúdiami prešiel dlhú cestu od Trstenej cez Ružomberok, Banskú Štiavnicu, Lučenec až do Košíc. Vstúpil do františkánskeho rádu a za kláštornými múrmi prežil celé desaťročie. Po štúdiu teológie ho vo Svätom Kríži nad Hronom 3. júla 1899 vysvätili za kňaza. Napriek tomu, že ho cirkevná vrchnosť presúvala z jednej farnosti do druhej, našiel si cestu ako podporovať slovenský národ.
Prvou jeho kaplánskou zastávkou bola Detva. Nebol tým nadšený, keďže o Detvanoch k nemu dolietali negatívne chýry. Čas ukázal, že si našiel cestu k svojim farníkom. Voľný čas využil na zbieranie historických a národopisných informácií, čo zhrnul do monografie o tejto rázovitej podpolianskej dedine (dnes meste), čo bolo na ten čas v slovenskom literárnom prostredí unikátne dielo. Publikácia uzrela svetlo sveta v roku 1905. Ako kaplán pôsobil aj v Krupine, Jastrabej, vo Veľkom Poli, v Píle, Beňuši a Detvianskej Hute, neskôr bol administrátorom farnosti v Donovaloch, Brehoch a Prochote. V roku 1909 prišiel na miesto katolíckeho kňaza do dediny Bacúrov neďaleko Zvolena, kde prežil desať rokov.
■ POLITICKÉ AKTIVITY
Bol členom Slovenskej národnej strany, v ktorej v lete 1917 vystriedal vo funkcii tajomníka Jozefa Gregora Tajovského. Po vzniku Československej republiky sa stal členom Revolučného národného zhromaždenia. Zároveň na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska mal na starosti cirkevno-politické záležitostí. Zapojenie do politiky mu umožnili vhodnejšie podmienky, keď od roka 1920 až do svojho úmrtia 12. decembra 1937 bol farárom v Bojniciach. Patril medzi kandidátov na banskobystrický biskupský stolec, ale prednosť dostal Marián Blaha.
Karol Anton Medvecký nechýbal medzi slovenskými politickými vodcami, ktorí sa stretli v Martine a 30. decembra 1918 sa deklaráciou prihlásili k novej Československej republike. Dostal sa do sporu s vodcom národniarov Andrejom Hlinkom. Prednosť dal Československej strane lidovej, bol podpredsedom jej Slovenského výkonného výboru a redaktorom tlačového orgánu Ľudová politika.
■ VLASTIVEDNÁ ČINNOSŤ
Jedno je Medveckého politická aktivita a iná ‒ a azda podstatnejšia ‒ je jeho práca na vlastivednom poli. Ako blízky spolupracovník Andreja Kmeťa patril medzi najaktívnejších členov a funkcionárov Muzeálnej slovenskej spoločnosti. V roku 1926 sa stal jej predsedom a redaktorom muzeálnych tlačovín.
Popri mene Karol používal aj Anton, ktoré prijal po vstupe do františkánskeho rádu. Bolo to dôležité aj preto, aby si ho nemýlili s Karolom Medveckým, bratom Terézie Vansovej. Okrem toho používal viaceré pseudonymy. Aj pri príprave monografie o Detve uvítal pomoc Andreja Kmeťa, ktorý mu požičal fotoaparát, aby zdokumentoval dobový život pod Poľanou. Navyše si kúpil fonograf, aby zachytil podpolianske ľudové piesne. Napriek tomu, že sa nemohol pochváliť dostatkom a bohatstvom, prvé vydanie monografie vydal na vlastné náklady. Do Detvy pozval českého maliara Jaroslava Augustu, aby jeho dielo ilustroval. Ten priviedol do Detvy ďalších výtvarníkov, čím tu vznikla na ten čas unikátna Detvianska maliarska kolónia.
■ ÚCTA KU KMEŤOVI
Prv ako vyšla Medveckého monografia Detva, pripravil skromnejšie etnografické a historické publikácie o ďalších kaplánskych pôsobiskách ‒ Veľkom Poli a Píle. V zachovaní ľudovej poézie hrá dôležitú úlohu Medveckého zbierka Sto slovenských ľudových balád. Úctu k práci Andreja Kmeťa vyjadril v jeho dvojdielnej biografii. Zmeny na Slovensku v novej republike zachytil v štyroch zväzkoch Slovenského prevratu. Okrem Kmeťa priblížil v črtách a nekrológoch aj život a dielo ďalších významných predstaviteľov slovenského spoločenského a kultúrneho sveta, ako bol Jozef Ľudovít Holuby, František Richard Osvald, Andrej Truchlý-Sytniansky a ďalší. Je aj autorom spomienok na cesty po Juhoslávii, Francúzsku a Anglicku.
