Jozef Darmo je aj v osemdesiatke stále obdivuhodne aktívny a prínosne činorodý
Roman MICHELKO – Foto: Ladislav LESAY
Jozefa Darma osobne poznám niekedy od prelomu milénií. Poznám ho ako človeka veľmi činorodého, odborne fundovaného, so širokým rozhľadom a navyše nepodkupného. Práve táto posledná vlastnosť sa u nás u „úspešných“ ľudí nenosí.
Jeho osud je typický pre generáciu jeho súčasníkov – zväčša vidieckych chlapcov z chudobných rodín, ktorí sa vďaka svojmu nadaniu a pracovitosti v priebehu šesťdesiatych rokov dostali na významné pozície a mohli byť spoločnosti veľmi užitoční. Nastupujúca normalizácia od začiatku sedemdesiatych rokov však ich rozlet zastavila a nasledoval „dlhý čas čakania“, aby po dvadsiatich rokoch, už v naoko slobodných podmienkach dobehli to, čo im nebolo umožnené.
Ako sa však ukázalo, ani v čase slobody to nemali charakterní ľudia ako Jozef Darmo ľahké a ich prínos pre spoločnosť mohol byť oveľa väčší. Vráťme sa však ku koreňom nášho oslávenca. Pochádza z dediny Libichava v okrese Bánovce na Bebravou. Do školy začal chodiť ešte za prvej Slovenskej republiky v roku 1939, neskôr, po meštianke v okresnom meste Bánovce nad Bebravou, pokračoval v štúdiu na Obchodnej akadémii v Topoľčanoch. Patril k prvej generácii absolventov bratislavskej žurnalistiky. Na rozdiel od väčšiny svojich súpútnikov však nezakotvil v nejakej z redakcií, ale dal sa na cestu budovania vedeckého pracoviska, ktoré by na najvyššej profesionálnej úrovni reflektovalo teoretické problémy žurnalistiky. O tom, že jeho zástoj bol zásadný a jeho znalosti a schopnosti nespochybniteľné, svedčí aj skutočnosť, že sa už v roku 1961 ako dvadsaťdeväťročný stáva riaditeľom Novinárskeho študijného ústavu (NŠÚ). V rokoch 1963 – 1968 bol zároveň aj šéfredaktorom odborného teoretického zborníka Otázky žurnalistiky. Bohužiaľ, jeho osobnostný a profesijný rozlet zabrzdila normalizácia. V roku 1970 bol odvolaný z pozície riaditeľa NŠÚ a do roku 1976 prežíval v nedôstojnom závetrí v pozícii dokumentačného pracovníka bez možnosti publikovať.
■ ZRAZENÝ V ROZLETE
Každý, kto prežil pád z výšky a roky zažíva obrovskú profesijnú frustráciu, vie, čo to znamená nemôcť pracovať v oblasti, v ktorej je doma, v ktorej je dobrý, len preto, že sa znepáčil oportunistickým aparátnikom. Práve temné sedemdesiate roky si v našej spoločnosti vybrali ťažkú daň, keď sa premrhal obrovský odborný a ľudský potenciál vtedajšej generácie „šesťdesiatosmičkárov“.
Mierny odmäk v spoločnosti aj v živote Jozefa Darma nastal v osemdesiatych rokoch, keď sa vďaka intervencii osvieteného ministra kultúry Miroslava Válka dostal do Výskumného ústavu kultúry, kde postupne mohol znova začať publikovať. Isté zadosťučinenie mu priniesol až prevrat v roku 1989, keď sa od 1. januára 1990 vrátil na post riaditeľa NŠÚ.
Samozrejme, nová doba kládla pred neho nové výzvy. V ranných deväťdesiatych rokoch celá spoločnosť bola svedkom kvasenia, tríbenia názorov, ale aj boja o hodnoty. Mediálnu mašinériu, predovšetkým však mediálne výstupy, ktoré skresľovali pomery na Slovensku, mala pod palcom Praha a jej slovenskí federalistickí prisluhovači. V tomto spore stál Jozef Darmo vždy na strane progresívnych národných síl. Bol jedným z iniciátorov platformy Slovenského syndikátu novinárov – Za pravdivý obraz Slovenska. Svojou horúčkovitou činnosťou, angažovanosťou za veci národné a verejné, ako signatár mnohých výziev inteligencie, trebárs aj tej z Donovalov v lete 1992, sa dostáva do epicentra diania. Postupne sa stáva členom a predsedom Rady STV, neskôr v rokoch 1994 – 1996 dokonca ústredným riaditeľom STV.
■ VYHRANENÁ OSOBNOSŤ
Bohužiaľ, mocenské elity nemali záujem, aby STV viedla vyhranená a nezávislá osobnosť. Politické tlaky a intrigy spôsobili, že Jozef Darmo nemohol naplniť celý svoj mandát v tomto najdôležitejšom médiu. Lákadlo ovládnuť elektronické médiá bolo pre politikov príliš veľké.
V tom čase som Jozefa Darma prvýkrát výraznejšie zaregistroval, ostatne tak ako väčšina ľudí . V tom čase bola STV skutočne slovenská. Ako ústredný riaditeľ našiel v sebe odvahu zastaviť škandalózne exhibície pseudozabávača Milana Markoviča, pôvodná tvorba mala zelenú a do spravodajstva sa dostalo viacero významných žurnalistických osobností. Napriek tejto facke osudu sa Jozef Darmo nenechal zlomiť. V roku 1997 bol jednou z osobností, ktoré pripravovali vznik novej Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Ako hlavný odborný garant bol spolutvorcom koncepcie Fakulty masmediálnej komunikácie. Bohužiaľ, aj v tomto prípade platilo to povestné slovenské – potrestanie nevinných a odmeňovanie nezúčastnených. Politické intrigy spôsobili, že ľudia, ktorí sa najviac pričinili o vznik tejto novej univerzity – prof. Brilla, doc. Kostolanský, prof. Sedlák a, samozrejme, aj Jozef Darmo –, už nedostali šancu svoje dieťa ďalej rozvíjať.
Ani po tejto trpkej skúsenosti Jozef Darmo na akademickú pôdu nezanevrel . Napriek už nie najmladšiemu veku dodnes pôsobí ako „lietajúci“ profesor, vyučuje na Katedre slovenského jazyka a literatúry FF Prešovskej univerzity, kde prednáša mediálne štúdiá. Nezanevrel ani na „domovskú“ UCM, kde externe prednáša masmediálnu komunikáciu. Popritom vystupuje na množstve konferencií, je stále publikačne činný a stále ohuruje šírkou svojho rozhľadu, ale aj hĺbkou poznania skúmanej problematiky.
■ REŠPEKTOVANÝ ODBORNÍK
Ako som už spomenul, naše cesty sa výrazne preťali niekedy na prelome milénií. Keďže v tom čase už nebol v nijakej významnej funkcii, náš vzťah rozhodne nebol založený na konjunkturalizme či akýchkoľvek zištných okolnostiach. Spoznal som v ňom odvážneho publicistu, brilantného odborníka, človeka vzdelaného a požívajúceho v odbornej verejnosti zaslúžený rešpekt. Keď som v roku 2001 pripravoval (alternatívnu) Súhrnnú správu o stave Slovenska, napísal do nej kapitolu o elektronických médiách. A môžem s pokojným svedomím konštatovať, že to bola jedna z kvalitatívne najlepšie spracovaných kapitol, čo museli konštatovať aj jeho oponenti. Keď ma v roku 2003 zvolili za predsedu Politologického odboru Matice slovenskej, Jozef Darmo bol zvolený za podpredsedu. V roku 2007 sa mi podarilo presadiť na stránkach SNN prílohu Res publica a Jozef Darmo sa stal jedným z jej kľúčových prispievateľov. Vďaka nemu boli tu publikované špičkové analýzy mediálneho prostredia, ale aj iné nadčasové témy, ktoré dokázal skvelo spracovať. Bohužiaľ, tento projekt v lete 2011 vedenie MS zastavilo, čím sa publikačné možnosti Jozefa Darmu v matičných periodikách značne limitovali.
Jubilanta poznám už vyše dvanásť rokov a stále spoznávam nové a nové stránky jeho osobnosti. Zaregistroval som, že je nielen britkým publicistom, ale aj hlboko precíteným lyrickým básnikom, navyše roky a úspešne pôsobí v spevokole Cantus. Čím viac ho poznám, tým viac ma udivuje. Je skutočne obdivuhodné, že človek s ôsmimi krížikmi na chrbte je dosiaľ natoľko aktívny. Stále cestuje po Slovensku, prednáša študentom, vystupuje na konferenciách, píše a v neposlednom rade sa obdivuhodne a láskyplne stará o svoju manželku, ktorá prekonala ťažkú chorobu. Do ďalších rokov mu teda želám veľa zdravia, elánu , duševnej bystrosti a odvahy bojovať za veci, ktoré mu vždy boli sväté.