Koho majú bohovia radi, umiera mladý... ,

thumbnail

„Dejiny píšu tí, ktorí vešajú hrdinov.“

(Wiliam Wallace)

Dnes by sme vám chceli dať do pozornosti knihu Koho majú bohovia radi, umiera mladý... Jej autorom je dlhoročný vojenský lekár  Pavol Vencel, rodák zo Žbiniec pri Michalovciach (1932), ktorý sa ako medicínsky odborník stal známy doma i v zahraničí, ba možno povedať, že patril k lekárskej špičke. Pôsobil ako lekár vo Vojenskej nemocnici v Bratislave, aj ako primár jej interného oddelenia. Niekoľko rokov pracoval ako hlavný lekár čsl. vojsk v Líbyi, tiež ako osobný lekár líbyjského vodcu Muammara al-Kaddáfího. Dosiahol vojenskú hodnosť plukovníka vo výslužbe. Napísal vyše dvesto lekárskych publikácií doma i v zahraničí a štrnásť kníh.

Vyše päťstostranová kniha s poetickým názvom Koho majú bohovia radi, umiera mladý..., prináša nezvyčajný lekársky pohľad na osobu i celú kauzu generála M. R. Štefánika, ktorú  ‒ ako píše autor ‒ sprevádza viac neobjasnených otázok. Po celý svoj nenaplnený život mal Štefánik totiž zdravotné ťažkosti. Zoznam jeho chorôb a zdravotných problémov je nadmieru bohatý, lenže po toľkých rokoch a najmä pri neexistencii kľúčových prameňov ťažko presne identifikovateľný. Kým o jeho štúdiách či odbojovej činnosti je veľa podkladov, o zdravom stave len poskromne (s. 53). Chorobopis sa stratil. Je však zrejmé, že trpel žalúdočnými vredmi, depresiami, mal nezhubný nádor, prekonal zápal slepého čreva... Na operácie, skrátka, nemal čas (s. 324). Ani na chvíľu nesmieme zabudnúť, že náš národný hrdina mal zdravotný stav vážne narušený, pripomína Vencel.

POCHYBNÁ  PITVA

Za jadro knihy však možno pokladať autorovo spochybnenie roly českého vojenského lekára, neskôr profesora Jana Kabelíka (1891 – 1977), ktorý mal Štefánikovo telo pitvať. Na základe najrôznejších dokumentov túto, možno povedať kľúčovú udalosť jeho kariéry Vencel kriticky skúma. Navyše sa s Kabelíkom osobne poznal. Ten sa o svojej úlohe pri pitve nevyjadroval, a ak, tak iba citoval dobovú tlač, čím svoju rolu zahmlieval. Lekár, ktorý mal pitvať takúto osobnosť, si vraj neodložil jedinú kópiu pitevnej správy (s. 258).

štefánik_VENCEL_obalka knihyNa základe svojho odborného výskumu Vencel vyvrátil oficiálnu štátnu rozprávku o vyšetrovaní Štefánikovej smrti. Ukázal, že Kabelíka do čsl. armády prijali až 15. mája 1919, týždeň po oficiálnom dátume pitvy (8. 5. 1919), ba vojenskú prísahu zložil až v júni. Logicky teda nemohol byť príslušníkom Divíznej nemocnice v Bratislave a z pozície jej prosektora (lekárskeho špecialistu na pitvy – pozn. aut.) nemohol teda pitvať! Rovnako Kabelík nefiguroval ani v nijakom zozname vtedajších vojenských a civilných zamestnancov Posádkovej nemocnice v Bratislave (s. 269). Ba ani v zoznamoch lekárov, ktorí v tom čase pracovali v iných zdravotníckych zariadeniach na Slovensku. Pitvu teda zverili človekovi, ktorý v jej čase nebol vojenským lekárom, mal len dvadsaťosem rokov, bol neznámy a málo erudovaný. Prečo? „Zostáva to pre mňa nezodpovedanou veľkou záhadou,“ odpovedá si Vencel. „Stálo ma to veľa času i námahy, aby som to objasnil. Žiaľbohu, márne!“ (s. 293)

MEDICÍNSKA HANBA

Vencel aj protokoly o pitve označil za hanbu, za čosi neuveriteľné, keďže boli podpísané Kabelíkovou manželkou (!) Okrem Kabelíka bol pod oficiálnym protokolom o obhliadke mŕtveho podpísaný aj ppor. Alois Vitovský, ktorý bol síce zamestnanom nemocnice, lenže prednostom jej zubného (!) oddelenia...  Pritom priamo v Posádkovej nemocnici boli k dispozícii vynikajúci odborníci. „Interesantné je, že obhliadku vykonal zubný lekár namiesto veliteľa nemocnice, jeho zástupcu alebo inej kompetentnejšej osoby. Aj z toho vidieť, aká dôležitosť sa osobe generála prikladala, resp. či si to niekto prial, aby celá ‚inscenácia‘ ... prebehla podľa nepodarenej réžie.“ (s. 294)

Nie menej interesantné je ďalšie dianie  po „úspešnej“ pitve: Kabelíka povýšili na šéfa prosektúry, aj keď také oddelenie v tom čase v Posádkovej nemocnici nejestvovalo. Skrátka, „o jeho zadelení do Posádkovej nemocnice rozhodol niekto iný, ktorý mal na tom záujem. (...) Pitvať gen. Štefánika NIEKTO Kabelíka poveril. Dôvody sa nikdy nedozvieme“. (s. 304) Jeho neskoršie životopisy tak boli doplnené o pochybné či vyslovene nepravdivé údaje. Kľúčom k vysvetleniu celého prípadu však bude asi veta z jedného z takýchto životopisov, že totiž „prováděl pitvu M. R. Štefánika a jeho společníků, dokázal, že zemřeli při letecké nehodě ve Vajnorech“. (s. 306) Teda naplnenie (politického?) zadania o „nehode?“ – môže sa logicky spýtať aj čitateľ.

KOMPLOT ČI ZOSTRELENIE?

Vencel na inom mieste v knihe píše, že vraj „zosnovať komplot havárie bolo vylúčené“ (s. 386), ba vylučuje aj zostrelenie, dokonca so „stopercentnou istotou“ (s. 443). Súčasne  však rozoberá hlboké konflikty iniciátora čsl. odboja M. R. Štefánika s Edvardom Benešom, ktorého verejne nazval nečestným človekom (s. 386). Nešlo tu len o konflikt dvoch politikov, ale aj rozpor charakterových vlastností: intrigána a majstra zákulisných ťahov  Beneša s nositeľom najvyššieho srbského vyznamenania za chrabrosť, s „hrdým a prísnym generálom, ktorý sa priamo díval každému do očí“. (s. 81)

Za pozornosť určite stojí, že už krátko po „úspešnej pitve“ urobil Kabelík raketovú kariéru: v roku 1921 sa habilitoval na docenta a o rok na to ho vymenovali za profesora (ako tridsaťjedenročného – pozn. aut.). „Takú ohromujúcu kariéru neurobili ani lekári v légiách,“ poznamenáva Vencel (s. 312).

V súvislosti so Štefánikom zohral Kabelík o polstoročie neskôr ešte jednu neférovú hru. V roku 1968, keď povolili stavidlá cenzúry a ľudia ‒ úplne prirodzene ‒ hltali aj bulvárne informácie,  práve on spojil Štefánika so slobodomurármi (s. 249), odkiaľ sa obvinenie rozšírilo. Ba čo viac, všetky jeho úspechy dal do súvisu s týmto spolkom, čím Štefánika ako osobnosť nepriamo spochybnil (s. 254). Vencel v tom vidí zlomyseľnosť, ak nepovieme zákernosť, ktorá mala pošpiniť nielen samotného Štefánika, ale vôbec Slovákov. Vrcholom však bolo, že Štefánikovo meno sa v slobodomurárskych zoznamoch nenašlo, no Kabelíkovo áno (s. 181, 259).

Nečudo, že po prečítaní má človek k Štefánikovmu prípadu azda ešte viac otázok a pochybností než na začiatku.

NA KOLENE...

Dnes sa stalo bežným, že médiami propagované knihy sú často brakové a naopak o mnohých cenných tituloch sa človek dozvie len náhodou. Vencelova kniha je v kvalitnej tvrdej väzbe, na kriedovom papieri, má vyše päťstodvadsať strán a obrovské množstvo najrôznejších fotografií či kresieb, niekedy aj takých, ktoré do takéhoto žánru celkom nepatria. Z hľadiska čitateľského je však napísaná pútavým štýlom a aj odborné veci autor vysvetľuje zrozumiteľne. Nedostatkom je absencia jazykovej korektúry, ktorá by odstránila niektoré gramatické či pravopisné chyby.

Tiež je smutné, že knihy s takým závažným historickým obsahom a výsledkami mnohoročného osobného výskumu vychádzajú v republike – ktorej predstavitelia sa verbálne hlásia k Štefánikovi a jeho ideám – doslova na kolene. Len vďaka nadšeniu a financiám  samotných tvorcov! A bez možnosti zakúpenia záujemcami. Kniha navyše nemá nijaké vydavateľské údaje – ISBN, miesto, ani rok vydania.  To, že vyšla v roku 2013 v Bratislave vlastným nákladom autora, sú údaje , ktoré sme zistili dodatočne...

 

Martin LACKO- Medzititulky redakcia



Pridaj komentár