SPOZA OPONY

Prečo s rodinou oslavujeme hody

Dušan D. KERNÝ

Slovenskom sa valí vlna všelijakých letných osláv, spojených s najrozmanitejšími sviatkami. Aj v mojom rodnom meste, kde mám dokonca – zatiaľ neoznačený – rodný dom práve tak, ako ho tam má známy spisovateľ literatúry faktu Ivan Szabo – obaja ho máme na rovnakej Bernolákovej ulici. Szaba som tam nestretol, túlal sa kdesi po Užhorode...Naše hodové stretnutie sa koná pri príležitosti vysviacky Kostola sv. Ignáca z Loyoly. Najsilnejší zážitok nespočíva však vo fotografovaní, ktorého bolo nemálo, ale v tom, čo sa nedá zobraziť– a to sú spomienky. Spomienky, ktoré držia dovedna rodiny. Je to neuveriteľná sila pamäti, sila spomienok nielen na zašlé časy, ale najmä na rodinu. Sila spomienok drží dovedna ľudí, ktorí sa roky nevideli a žijú ďaleko od seba. Rozprávajú sa totiž rodinné dejiny – malá súčasť veľkých dejín. Ale sú to také dejiny, ktoré nás formujú.

KOMENTÁR

Dobré správy o cestovnom ruchu

Roman KALISKÝ-HRONSKÝ

Takmer tristo miliónov zahraničných turistov cestovalo po celom svete v období medzi januárom a aprílom 2013, čo je o dvanásť miliónov (teda o 4,3 percenta) viac ako v rovnakom období minulého roka, uvádza sa v júlovej správe Svetovej organizácie cestovného ruchu (UNWTO). Pozitívne výsledky sa vraj dajú čakať aj za obdobie od mája do septembra, keď je na severnej pologuli letná sezóna. Očakáva sa, že počas štyroch mesiacov môže z tejto časti sveta cestovať do zahraničia približne 435 miliónov turistov.

POZNÁMKA

Most, ktorý nič nespája

Ivan BROŽÍK

Na Slovensku chýba mnoho mostov. Svoje by vedeli rozprávať starostovia obcí, ktorí už musia vrátiť aj tie dočasné, armádne. Po povodniach potrebujeme veľa mostov. A napríklad Trenčín či viaceré iné mestá majú túto neodkladnú potrebu už celé roky bez ohľadu na prírodné pohromy. Na druhej strane, štyri roky a jeden mesiac máme na Slovensku Most – Híd. Stranu, ktorá pri svojom vzniku zavádzala občanov nielen názvom, ale aj politickým programom. V ňom sa zamerala na tých frustrovaných Slovákov a Maďarov žijúcich na Slovensku, ktorí mali po krk Csákyovskej a Durayovskej nenávistnej rozvracačskej politiky.

Ale využila ich cynicky iba ako výťah do parlamentu, pretože politicky správne kalkulovala s hlasmi tých, k

SPOZA OPONY

Prečo nám treba jednoznačnosť

Dušan D. KERNÝ

Ešte azda nikdy nebolo toľko záujmu na Slovensku o Afganistan ako teraz, keď tam zahynul slovenský vojak, obeť zradného útoku, hanebnej vraždy od chrbta. To vyvolalo širokú debatu nielen v médiách, ale aj v súkromí. Každý chápe, že v tomto vojenskom konflikte, ktorý sa začal v roku 2001 masívnymi náletmi amerického letectva za to, že vtedajšia vláda Talibanu odmietla prestať podporovať pôvodcov teroristického útoku na USA, na mrakodrap Dvojičky v New Yorku a na budovu ministerstva obrany USA Pentagón v hlavnom meste Washington, plníme spojenecké záväzky. Plníme ich malým, a predsa účinným kontingentom ženistov a vojenskej ochrany. Všetko prešlo riadnym schvaľovaním v slovenskom parlamente, hlasmi strán a poslancov, ktorým dala hlasy prevažná väčšina slovenských voličov. Malé Gruzínsko, ktoré ešte nedávno nemalo vlastnú armádu, tam má takmer trojnásobne väčší počet vojakov než my...

POZNÁMKA

Štát nechceli, ale po funkciách prahnú

Eva ZELENAYOVÁ

Z Kresťansko-demokratického hnutia – jediného politického subjektu, ktorého poslanci hlasovali proti zvrchovanosti Slovenskej republiky –, povstali (zatiaľ) až traja prezidentskí kandidáti. Ján Čarnogurský, Pavol Hrušovský a Radoslav Procházka. Hoci kresťanská strana mala na Slovensku ideálne podmienky pre svoj vznik, už na samom začiatku sklamala. Viacerí politickí väzni bývalého režimu odchádzali z prvého snemu KDH silne rozčarovaní. Naivne predpokladali, že toto hnutie sa bude uberať cestou k samostatnosti Slovenska, čo už po prvom sneme bolo vylúčené. Možno iba špekulovať, čo predurčilo tejto strane politiku lavírovania, spájania sa s ideologickými oponentmi práve v čase, keď sa kládli základy štátu.

KOMENTÁR

Čarnogurského denníky

Roman MICHELKO

Nedávno sme mali možnosť čítať knihu memoárov - rozhovorov expremiérky Ivety Radičovej a v krátkom slede na to vydal svoje denníky ďalší expremiér a dnes už aj kandidát na prezidenta Ján Čarnogurský. Ak by však niekto čakal, že sa z memoárov dozvie nejaké nové skutočnosti, ostane sklamaný. Jeho denníky sú navyše veľmi útržkovité, s veľkými časovými medzerami. Ich najväčším prínosom je, že v plnej ohyzdnej nahote ukazujú zákulisie slovenskej politiky.

AKO BOLO, ČO BOLO

Čas ako recept pre chorého človeka

Peter VALO

V pracovni môjho priateľa profesora Michala Valenta visí citát od ruského lekára neurológa Vladimíra Michailoviča Bechtereva. „Ak sa chorému po rozhovore s lekárom viditeľne neuľaví, mal by lekár zanechať svoje povolanie!“  

Zaujímavá myšlienka. Dnes však otázka stojí tak, či niekto má vôbec čas a vôľu na nejaký rozhovor. Nedávno som bol na besede s čitateľmi v trnavskej knižnici. Mojím hosťom bol dlhoročný primár interného oddelenia trnavskej nemocnice MUDr. Tibor Tibenský, ktorý je jedným z hrdinov mojej knižky Čierny humor v bielom plášti. Tohto srdečného a rozhľadeného človeka som spoznal ako suseda počas letných spisovateľských pobytov v budmerickom kaštieli. Často sme sa rozprávali o jeho dvoch vzoroch. Jedným bol primár Koloman Prónay a druhým dedinský lekár Zoltán Lamoš. Keď sa prvý z menovaných zastavil počas vizity pri pacientovi, sekundári mali pocit, že sa s tým človekom zabáva neskutočne dlho. Keď však Prónay zistil, že niekto z nich odbavil pacienta ako z okna rýchlika, zareagoval ostro: „Kolega, ako by ste sa cítili vy, keby v situácii tohto pacienta bol váš otec, vaša sestra a vy by ste sa k nemu správali tak ako teraz?“

KOMENTÁR

Matičná loď v mori búrok

Marián TKÁČ

História Matice slovenskej je denníkom lode plávajúcej v stopäťdesiatročných vodách, plných búrlivých vĺn. Veď každému z režimov, ktoré Matica prežila, občas zišla na um otázka: „Načo nám je Matica?“ Uhorským pánom, ktorí chceli všetko maďarčiť, bola ostňom v päte. Pražským pánom, ktorí chceli nahradiť slovenčinu českoslovenčinou, spriečila sa v krku. A potom ju chceli súdruhovia na našom vidieku nahradiť jednotnými roľníckymi družstvami. A dnes? V čase plnom hodnotového chaosu „sa“ len ťažko znáša akýkoľvek hodnotový systém. A tento matičný dokonca lipne na starých tradíciách! Nečudo, že sú vody, po ktorých pláva matičná loď, búrlivé. A práve aj v roku veľkého matičného jubilea.

KOMENTÁR

Matica slovenská – všetko všetkým

Drahoslav MACHALA

Keď študenti, čo odišli z Bologne, zakladali Padovskú univerzitu, zvolili pre jej aktivity krédo: Universa universis – Patavina libertas: všetko všetkým – to je padovská sloboda. Oným krédom všetko všetkým možno charakterizovať Maticu slovenskú a jej stopäťdesiatročné účinkovanie pre slovenský národ. Kým iné slobodné národy mali akadémie vied, my sme mali matičiara Ľudovíta Vladimíra Riznera, ktorý bibliografiou stvoril modernú knihovedu. Keď jedinečný Andrej Kmeť v korešpondencii vyzýval a povzbudzoval Jozefa Holubyho, aby len v mojom rodnom Zemianskom Podhradí kopal na Hradisku, stal sa popri botanikovi aj archeológom.

KOMENTÁR

Živá voda matičných slávností

Pavol PARENIČKA

Tak to máme úspešne za sebou. Národné matičné slávnosti... Ich história sa začala písať v roku 1863 v Turčianskom Svätom Martine. Malé slovenské mestečko na periférii veľkého Uhorska a ešte väčšej Habsburskej ríše sa vtedy v krátkom čase druhýkrát (po prijatí Memoranda v roku 1861) natrvalo zlatými literami vrylo do dejín Slovenska a sŕdc Slovákov a Sloveniek. Od tých čias pretieklo dolu Turcom veľa živej vody. Stopäťdesiatkrát sa opakovali matičné a martinské augustové slávnosti. Udialo sa toho veľa v Martine a v Matici, kde sa znovu a znovu zjavovali oduševnené generácie slovenských a slovanských osobností zo všetkých oblastí spoločenského života.