To asi naozaj nikoho nezaujíma


POZNÁMKA

To asi naozaj nikoho nezaujíma

  Ivan BROŽÍK

Úlohou médií je prinášať informácie. To v prvom rade. Tak to bolo hádam ešte v časoch novinára menom Samuel Langhorne Clemens. Teda niekedy v prvej polovici devätnásteho storočia. Už vtedy pri zaujímavých informáciách dokázali vydavatelia posielať kolportérov do ulíc s mimoriadnymi vydaniami ich titulov. Mimochodom, ten pán Clemens nebol len tak hocikto. Ale o neho teraz nejde. Ide o jeho oveľa mladších a v oveľa modernejších časoch 21. storočia pracujúcich kolegov. Ak by prostredie výroby potravín, chovu hospodárskych zvierat a pestovania obilnín či iných úžitkových rastlín, ľudovo zvané poľnohospodárstvo, dokázalo znížiť nezamestnanosť v tej-ktorej krajine o polovicu, všade naokolo by to bol zázrak do mimoriadneho vydania alebo aspoň na titulné stránky, kde by to oznamovali palcové titulky.

Causerie o vystrihávaní a preskakovaní


valo webAKO BOLO, ČO BOLO

Causerie o vystrihávaní a preskakovaní

Peter VALO

Vojenský lekár Karol Virsík mal tú smolu, že sa ocitol na východnom fronte. Po ôsmich mesiacoch sa vracal domov sanitným vlakom. Medzi ranenými bol nadrealistický básnik Rudo Fabry, ktorý utrpel veľmi kuriózne zranenie. Trafili ho rovno do sedacej časti tela, preto celou cestou nadával, ležiac na bruchu. Na front ho neposlali ako poetu, ale ako frontového kameramana, ktorý nakrúcal scény pre film Od Azovského mora po Kaukaz. Mal byť pokračovaním  prvého slovenského celovečerného filmu Od Tatier po Azovské more, ktorý mapoval ťaženie slovenskej Rýchlej divízie v Sovietskom zväze. Z Fabryho rozprávania vieme, že nakrúcal vojakov, ako si máčajú nohy v Azovskom mori, debatujú s civilným obyvateľstvom, šantia s miestnymi dievčatami, píšu listy domov alebo sa mocú okolo vojenskej kuchyne. V jeho záberoch, ako aj v sekvenciách ďalších kameramanov chýbalo to, čo vojnový film potrebuje: vojna. Nuž nečudo, že druhá časť našej vojnovej epopeje nikdy neuzrela svetlo sveta.

Matica uprostred národa


KOMENTÁR

Matica uprostred národa

Pavol PARENIČKA

Politika je dosť neférová a nie vždy celkom čestná záležitosť. Medzi ľudom sa hovorieva, že politika ako diablov vynález nepozná brata, medziľudské vzťahy a ani česť, nehovoriac o morálke. Ak „vojny sú pokračovaním politiky inými prostriedkami“, ako to bohorovne tvrdil pruský generál Carl von Clausewitz, tak tu sa naozaj končia všetky žarty. Sila a moc politiky zapríčinila od samotných prvopočiatkov ľudských dejín nemálo utrpenia a nejedného človeka z nej bolí hlava, srdce aj duša. Ale politika a politikum sa, žiaľ, nachádza všade – v súkromnom i vo verejnom živote – od rodín, parlamentov, cez vlády, až po putiky štvrtej cenovej skupiny, kde sú tisíce profesionálnych a milióny amatérskych politikov, politológov a iných čudákov s ešte zvláštnejšími názormi, nápadmi, náhľadmi a so zaručenými zákulisnými informáciami a poznatkami.

Rok v znamení Miku


BANČEJ webPOZNÁMKA

Rok v znamení Miku

Maroš M. BANČEJ

Problematické siamské dvojča rozhlasu a televízie RTVS má už nejakú tú predjasličkovú históriu za sebou. Na najbližší Nový rok totiž oslávi tretie narodeniny. Predošlá generálna riaditeľka Miloslava Zemková vstúpila do povedomia širšej diváckej a poslucháčskej obce zázračne vyplateným odstupným, ktoré dostala bez toho, aby si presadla čo i len na inú stoličku v inej kancelárii, no a hromadným prepúšťaním. RTVS frčala zotrvačnosťou, ktorú zabezpečovali zvyšky pôvodných skúsených redaktorov a technických pracovníkov, ktorí so stiahnutými žalúdkami prežili „znižovanie stavu“.

Prečo sa treba rázne sťažovať


KERNÝ webSPOZA OPONY

Prečo sa treba rázne sťažovať

Dušan D. Kerný

Televízia na Slovensku je roky raz oprávnene, inokedy menej prefackávaná – lebo samozrejme nielen každý tomu rozumie, ale ide aj o jeden z kľúčových nástrojov na ovplyvňovanie verejnej mienky. Tentoraz – po prvý raz po dlhom čase – ide však aj o to, aby sa verejná mienka skutočne podieľala na tom, aká má byť verejnoprávna televízia.

Vilova La Skala v Krupine


valo webAKO BOLO, ČO BOLO

Vilova La Skala v Krupine

Peter VALO

V novembri minulého roka nás opustil herec Viliam Polónyi. Po rozlúčke v bratislavskom krematóriu sa stretli jeho priatelia vo vieche U sedláka. Medzi nimi nechýbala ani skupinka Krupinčanov. Vilo sa im zaryl hlboko do sŕdc. V Krupine i na celom Honte rozosieval dobrú náladu a nezištne pomáhal svojim rodákom otvárať dvere, keď niečo vybavovali v Bratislave. Aj preto ho nazývali kráľom Hontu.

Mečiara a Klausa neporovnávajme


zelenayová webKOMENTÁR

Mečiara a Klausa neporovnávajme

Eva ZELENAYOVÁ

Sú takmer rovnako starí. Obaja stáli pri zrode samostatných štátov, a predsa je medzi nimi veľký rozdiel. Václav Klaus bol dvadsať rokov v najvyšších politických funkciách štátu a aj po odchode z politiky je váženou osobnosťou. Je známy euroskeptik, menej už ako reformátor českého historického dedičstva. Kým T. G. Masaryk staval budúcnosť národa (i slovenského) na husitských tradíciách, Klaus sa vrátil o niekoľko storočí späť k sv. Václavovi. A bez rešpektu posunul katolíctvo do základov českého štátu. A napriek výraznému oportunizmu voči všeobecne prijímaným zvyklostiam nestála proti nemu taká agresívna opozícia ako proti Vladimírovi Mečiarovi.

Prominenti spojte sa!


BROŽÍK webPOZNÁMKA

Prominenti spojte sa!

Ivan BROŽÍK

Róbert Fico dokáže zázraky. Teda aspoň na poli politológie a všetkých súvisiacich prognóz vývoja slovenskej pravice. Pravica, ktorá nevie už viac ako rok oznámiť meno spoločného kandidáta na úrad prezidenta Slovenskej republiky, pravica, ktorej strany sa rozpadajú na straničky priamo úmerne s postavením, mocou a peniazmi nedostatočne nabažených polobohov, ktorí by chceli byť bohmi. Táto pravica zrazu v jednotnom šíku, ukazujúc aj tváre, ktoré bežne vidíme iba zo záberov z golfových turnajov, zrazu pohoršene stojí pred malým improvizovaným „kecpultíkom“ vo foayer Národnej rady Slovenskej republiky.

Echo kamarátovi Zemkovi


MACHALAO ČOM JE REČ

Echo kamarátovi Zemkovi

Drahoslav MACHALA                                                  

Laco Novomeský napísal príznačne presne dvojveršie: Smrť je len nenávratno. Iba zabudnutie je koniec života. Stalo sa to, čo sa stáva, čo príde vtedy, keď nie ste na to pripravení. Zomrel mne a nám dávny kamarát, slovenský historik Milan Zemko. Bývali časy, keď sme si počas ECHA bratislavských vysokoškolákov za šéfredaktorovania Petra Zemana a po vysokej škole, keď sme hrávali „pláckový“ futbal na Železnej studničke, bývali veľmi blízko. A potom vtedy, keď som nastúpil na prvú novinársku štáciu na kultúru do Večerníka a Erik Sirotný do Výberu. Stretávali sme sa stará echárska partia akože kvôli futbalu. V hre sme si nikdy nič nedarovali: na jednej strane Martin Bútora, Mišo Horský, Ivan Marton a Ferko Letovanec, najlepšie brániaci chlap v „pláckovom“ futbale v Bratislave a v priľahkých galaxiách. A potom podľa toho, kto prišiel, teda Emil Borčin, Štefan Moravčík, Igor Podracký (absolvent hudobných vied, ale čarodejník s loptou), ja a Laco Lapšanský, ktorý chodieval na štvrtok na Železnú autom až z Bordeux, kde prednášal slovenčinu. A, samozrejme, spisovateľ Milan Ferko, ktorý mal vtedy zakázané písať a publikovať. Na trénerskú lavičku ako kibic opakovane týždeň čo týždeň prikrivkal historik a rozhľadený intelektuál Milan Zemko. Debaty o spoločnosti a politike prichádzali až pri pive v Lamačskej krčme. Ale prišli aj časy, keď sme sa jedni druhým dosť vzďaľovali. My sme sa na chvíľku prepadli a Martin Bútora zase vysoko vystúpal až k Havlovi, ale vždy si udržal úroveň. Keď kandidoval na prezidenta, nemal som problém podpísať mu petíciu. Rovnako ako si aj teraz vážim bystrosť úsudku politológa Michala Horského, ktorý slovenskej politike rozumie o päť tried lepšie než všetci tí nemožní Klusovia, Baránkovia a Sloriaríci. Áno, názorovo sme sa vzdialili, ale nikdy sme po sebe nehádzali blato. Naše echárske obdobie bolo ako tichý dohovor, ako je pre iných to, že v detstve hrávali spolu guľôčky.

Koniec rasizmu na Slovensku...


BROŽÍK webKOMENTÁR

Koniec rasizmu na Slovensku...

Ivan BROŽÍK

Bezbolestný, bez kriku, bez masových protestov a dokonca aj bez zúfalých a ničím – ako už mnohokrát doteraz – nepodložených konštatovaní o hlbokej nenávisti nášho štátu a jeho občanov voči Rómom. Prišiel v podobe nateraz ešte stále neúplnej „Rómskej reformy“ z autorskej dielne splnomocnenca vlády pre túto problematiku Petra Polláka. Iba niekoľkobodový program už teraz naznačuje, že štát sa bude k všetkým svojim občanom správať rovnako. Nestojí za zvažovanie, koľkým desiatkam ľudsko-právnych organizácií a ich aktivistom takáto občianska politika rovnosti vezme vietor z plachiet, respektíve dotácie z účtov, z ktorých peniaze nikdy nedošli k cieľovým adresátom. Nestojí ani za reč zvažovať, do akej miery smú alebo nesmú príslušníci iných menšín na Slovensku – teda gadžovia a Nerómovia – používať slovo cigán bez toho, aby boli upaľovaní na hraniciach za nedôstojné prejavy rasizmu.