Do panteónu slovenskej slávy patria už aj takmer neznámi štúrovci. Bratia martýri prvého Slovenského povstania 1848, zberatelia rozprávok, básnici, dramatici, herci, vojaci, zakladateľ slovenského gymnázia či hlavný výtvarný umelec slovenského romantizmu. Hovoria vám niečo mená ako Jakub Grajchman, bratia Šulekovci, Johanna Hrebendová Bóriková, Ľudovít Reuss či Peter Michal Bohúň? V roku 2022 si v rámci matičného Roka odkazu štúrovcov pripomíname nielen dvestoročnice známych mien štúrovského hnutia, ako boli Francisci, Daxner, Kráľ, Kalinčiak či Rotarides, ale aj pomerne neznáme, ale tiež interesantné a inšpiratívne osobnosti národného obrodenia.
Prvý z bohatého zoznamu jubilujúcich osobností z kategórie „menej známi štúrovci“ je Samuel GALANDA (15. 8. 1822 – 21. 6. 1907), notár a najmä zakladajúci člen Matice slovenskej a napokon aj starý otec jedného z najvýznamnejších maliarov slovenskej moderny Mikuláša Galandu. V predstavenstve Matice slovenskej sa významným spôsobom zaslúžil o to, že je dnešný Martin sídlom Matice slovenskej. Pochádzal z meštianskej martinskej rodiny, v roku 1839 vstúpil do Československej spoločnosti a aktivizoval sa aj v meruôsmych rokoch. V januári 1849 bol zvolený do nového stoličného výboru a istý čas sa musel ukrývať. V porevolučných časoch sa stal pomocníkom komisára v Martine a slúžnym v Bratislavskej a Komárňanskej župe. V Martine sa stáva župným pokladníkom a členom župného výboru. Po roku 1875 je kráľovský verejný notár. Popri podiele na založení Matice slovenskej, nižšieho slovenského evanjelického gymnázia je neprehliadnuteľný jeho zástoj na vzniku ďalších národných spolkov, špeciálne Dobrovoľného hasičského zboru a KÚS
■ ZBERATEĽ ROZPRÁVOK
Ďalším z nezaslúžene zabúdaných štúrovcov a členov prvej garnitúry Matice slovenskej je Ľudovít REUSS (18. 4. 1822 – 25. 9. 1905), rodák z Revúcej, predstaviteľ štúrovského prúdu národného obrodenia, ktorý nadviazal na otcovu (Samuel Reuss – etnograf, historik a evanjelický kňaz) činnosť zberateľstva slovenskej ľudovej slovesnosti. Bol to evanjelický kňaz, národopisec, jazykovedec, etymológ, zberateľ slovenských ľudových rozprávok a povestí, hudobný teoretik, aktívny činovník v Jednote mládeže slovenskej. Študoval na gymnáziu v Gemeri, neskôr v Levoči a napokon teológiu v Bratislave. Pridal sa k študentom, ktorí demonštratívne odišli do Levoče na protest proti odvolaniu Štúra z pozície zástupcu profesora Palkoviča na bratislavskom lýceu. Od roka 1848 pôsobil v slovenských dobrovoľníckych zboroch ako kaplán a od roka 1853 ako farár v Revúcej. Bol podnecovateľ revolučnej situácie na Gemeri, za čo bol súdený a odsúdený na dva týždne väzenia. Reussove rozprávky tvorili základ Škultétyho vydania Slovenských povestí a Dobšinského Prostonárodných povestí. Aktívni boli aj jeho bratia – Gustáv bol revúcky lekár, venoval sa histórii a archeológii, bol autorom prvého sci-fi (Hviezdoveda). S druhým bratom Júliusom sa spolupodieľal na budovaní systému hudobnej teórie.
■ HRDINSKÍ BRATIA
Bratia Viliam (31. 1. 1825 Sobotište – 20. 10. 1848) a Ľudovít (12. 9. 1822 – 16. 6. 1849) ŠULEKOVCI patria spolu s Karolom Jánom Holybom (14. 2. 1826 – 26. 10. 1848) k martýrom Slovenského povstania v roku 1848. Všetci traja pochádzali z evanjelických rodín. Šulekovci mali blízko k rodine Jurkoviča a Hurbana. Navštevovali evanjelické gymnázium v Modre, Viliam bol obľúbený žiak Karola Štúra. Detstvo Šulekovcov poznamenalo úmrtie rodičov (bratia mali iba pätnásť a dvanásť rokov). Ľudovít v roku 1841 absolvoval štúdium na evanjelickom lýceu, kde sa stretával so Štúrom. Zaujímal sa tiež o demograficko-štatistické údaje o slovenských mestách a obciach, o dobrodružnom živote Mórica Beňovského i zbojníka Vdovčíka. V marci 1845 pokračoval v štúdiu evanjelickej teológie v Halle. Ľudovít spolupracoval pred revolúciou so Štúrom a s Hurbanom na vydávaní novín, zakladal knižnice, spolky miernosti, nedeľné školy a často zastupoval Hurbana v kňazských povinnostiach. Bratia Šulekovci boli po príchode hurbanovských dobrovoľníkov na Myjave menovaní do vojenskej služby v Slovenskom povstaní – Viliam Šulek a Karol Holuby v septembri v roku 1848 boli komisármi Slovenskej národnej rady – prvý pre Krajné a okolie, druhý pre obce Kostolné, Vaďovce, Hrušov, Horné a Dolné Bzince a Lubina. Ľudovít Šulek sa stal organizátorom a delegátom zhromaždení. Ich splnomocnenia podpísal Hurban. Viliam sprostredkoval rozkazy SNR a získaval dobrovoľníkov pre povstanie z Krajného a okolia (pridalo sa štyristo dobrovoľníkov aj v prvej víťaznej bitke v Brezovej). Po porážke pri Poriadí nevyužil možnosť úteku na Moravu a zostal u švagra. Zajali ho a odvliekli do väzenia v Hlohovci. Celú vinu spoluobčanov v Krajnom vzal na seba – odsúdili ho ako buriča a jedného z veliteľov Slovenského povstania na smrť. Ľudovít organizoval v Brezovej pod Bradlom spolu s Hurbanom veľké zhromaždenie tritisíc ľudí, ktorí predniesli Žiadosti slovenského národa. Na 7. mája bolo zvolané celonárodné zhromaždenie do Liptovského Mikuláša – Ľ. Šulek a D. J. Bôrik boli delegovaní ako zástupcovia Slovákov odovzdať Žiadosti slovenského národa stoličnému predstaviteľovi sídla župy ako Nitrianske žiadosti slovenského národa – tu Šulek informuje o žiadostiach slovami: „Slovákom vyšla hviezda a prišla doba, v ktorej si budú môcť vydobyť svoje práva.“ Nasledovalo zatknutie a deportácia spolu s Bôrikom (tomu sa podarilo ujsť) do pevnosti v Komárne, kde v júni 1849 zomiera vo veku dvadsaťšesť rokov na choleru.
■ LOVINSKÝ ANONYM?
Ján Kvetoslav Gáber-Lovinský (12. 4. 1822 – ?) bol národno-kultúrny pracovník a právnik. Vyštudoval evanjelické lýceá v Bratislave, Kežmarku a podobne ako Štúr pokračoval na štúdiách v Halle. Neskôr pracoval ako úradník Zvolenskej župy a právnik v Slovenskej Ľupči. Je málo známe, že práve Gáber sa stal spolupracovníkom a dôverníkom Štúra a priateľom Kalinčiaka. Okrem iného tiež prispel dvoma povesťami do zbierky Slovenských povestí, ktoré vyšli v roku 1858. Po Gáberovi-Lovinskom je pomenovaná v Bratislave ulica. A v rodnej Lovinobani má spolu s otcom a bratom pamätnú tabuľu. O Jánovi Gáberovi-Lovinskom je však k dispozícii veľmi málo informácií, na verejných weboch dokonca absentuje aj dátum jeho úmrtia či miesto, kde je pochovaný.
■ POKRSTILI KÁVU
Generácia ROYOVCOV tiež zaujímavým spôsobom zasiahla do dejín Slovenska, čomu sa venoval nedávno vedecký seminár Slovenskej národnej knižnice na počesť dvestoročnice Augusta Júliusa Roya (18. 1. 1822 – 16. 6. 1884). K význačným patrí nielen otec August Roy, ale aj jeho dcéry Mária a Kristína Royové (druhá z nich je najprekladanejšia ženská autorka náboženskej literatúry na svete) či jeho synovec Vladimír Roy, básnik symbolizmu, ktorý napriek svojmu talentu zostal akosi v tieni Ivana Kraska. Mladší brat Augusta Roya Pavel si zobral za manželku Boženu Hurbanovú, dcéru J. M. Hurbana. August Roy bol pokrokovým štúrovcom, vzdelanie získal v Komárne, Štiavnici, Prešporku a napokon na univerzite v Halle. Od roka 1847 pôsobil ako kazateľ v Starej Turej. Manželkou Augusta Roya sa stala Františka, dcéra lubinského farára Juraja Holubyho a sestra Karola Holubyho, známeho slovenského martýra (mal s ňou päť detí). Založil Pomocnú pokladnicu v Starej Turej a stal sa jej prvým predsedom. V roku 1847 stál pri založení Tatrína v Čachticiach. Podieľal sa na stavbe škôl v Starej Turej a na kopaniciach, na pozdvihnutí životnej úrovne miestnych obyvateľov, učil ich prácam v záhrade. Zo staroturianskej fary vytvoril centrum pre vlastencov a dôležité centrum kultúrneho života. Stal sa tiež zakladajúcim členom evanjelického gymnázia v Turčianskom Svätom Martine. August Roy zomrel v roku 1884 a je pochovaný na staroturianskom cintoríne.
■ SPOJENÝ S GYMNÁZIOM
K neznámym štúrovcom patrí aj rodák z Revúcej, kňaz, pedagóg a publicista Rudolf HOMOLA (1. 4. 1822 – 6. 12. 1899). Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici a v rokoch 1840 ‒ 1844 filozofiu a teológiu na evanjelickom lýceu v Levoči. Podobne ako ostatní štúrovci pokračoval do Halle. Následne pôsobil ako učiteľ na ľudovej škole, evanjelický kaplán v Revúcej, učiteľ na evanjelickom kolégiu v Prešove, stredoškolský učiteľ, správca slovenského gymnázia v Revúcej a taktiež účtovník Pomocnice. Stal sa spoluzakladateľom prvého slovenského gymnázia v Revúcej, no ešte dva roky predtým rozvíjal národnobuditeľskú činnosť (podobne ako jeho brat Štefan). Na gymnáziu vyučoval až do jeho zatvorenia. Pôvodne vyučoval po maďarsky, neskôr slovensky a okrem toho ovládal ďalších päť jazykov. Je autorom učebníc dejepisu (Všeobecný dejepis pre VI. gymnaziálnu triedu), dejín nemeckej literatúry a výročných správ gymnázia.
■ NEZNÁMY BÁSNIK
Predstavitelia Matice slovenskej si nedávno v obci Hybe pripomenuli zabudnutého básnika, pedagóga a dramatika štúrovského obdobia Jakuba GRAJCHMANA (25. 7. 1822 – 9. 6. 1897). Bol syn roľníka, študoval v Kežmarku, Gemeri, Levoči, Bratislave a podobne ako ostatní štúrovci tiež v Halle, ba dokonca aj v Berlíne. V Nemecku strávil tri semestre a po návrate už písal do slovenských časopisov. Stal sa učiteľom v Bratislave a Košiciach. Tvorivú časť života prežil v Liptovskom Mikuláši a Liptovskom Hrádku, kde bol notárom a súdnym radcom. Okrem toho tiež pôsobil ako adjunkt v Dolnom Kubíne. Počas Slovenského povstania bol členom slovenskej deputácie vo Viedni. Grajchmanove diela boli obľúbené u bežných ľudí, pričom najpopulárnejšie boli jeho balady, veršované povesti zo zbierky Básnické spisy Jakuba Grajchmana. V poézii sa orientoval na baladické povesti, prírodno-deskriptívnu a ľúbostnú lyriku, sebaanalytické dumy a parodicko-humoristické žánre. Písal tiež divadelné hry, najobľúbenejšou z nich sa stala veselohra Kto zaplatí nohavice? (1867). V závere života sa presťahoval do rodnej obce, kde sa trápil po srdcovom infarkte. Ešte tvoril, ale stále chorľavel a zomrel. Rodný dom sa dodnes zachoval (Pamätný dom básnika Jakuba Grajchmana).V Hybiach je aj pochovaný. Po ňom je pomenované ochotnícke divadlo Jakuba Grajchmana.
Verejnosti je tiež takmer neznámy štúrovec kňaz Ján KRIŽAN (19. 3. 1822 – 29. 6. 1904), o ktorom vytvorila malý výskum M. Kerešová. Narodil sa presne pred dvoma storočiami v obci Adamovce, od roka 1850 pôsobil ako kaplán v Súľove a od roka 1856 ako farár, kde pôsobil až päťdesiatštyri rokov. Popri práci duchovného písal a publikoval články najmä s teologickou a historickou tematikou. Napísal Dejiny Evanjelického a. v. cirkevného zboru v Súľove, ktoré sa podarilo vydať až v roku 2010 pod titulom Zrodená medzi skalami. Ďalej o ňom vieme, že bol dvakrát ženatý a mal niekoľko detí. Zomrel vo veku osemdesiatštyri rokov a pochovaný je na miestnom cintoríne.
- VÝTVARNÍK OBRODENIA
Málokto si uvedomuje, ako dôležité sú pre dejiny národných a sociálnych hnutí obrazy a zachytenia historických udalostí. V dejinách mali tieto obrazy mimoriadnu úlohu a dodávali silu aj historickému vedomiu národov či celého ľudstva. K najvýznamnejším maliarom štúrovského hnutia patrí jednoznačne Peter Michal BOHÚŇ (29. 9. 1822 – 20. 5. 1879), ktorého obraz Jána Francisciho ako kapitána slovenských dobrovoľníkov pozná azda každý. Narodil sa v oravskej obci Veličná, vzdelával sa najskôr v rodnej obci, neskôr na gymnáziu, kde sa naučil aj maďarsky. Následne odchádza do Levoče na evanjelické lýceum a po zatvorení sa sťahuje do Kežmarku, kde študuje právo a tvorí prvé maľby. Od roka 1843 študuje v Prahe na Akadémii výtvarných umení pod gesciou učiteľa Christiana Rubena. Po smrti otca bol odkázaný na pomoc oravského šľachtica Michala Kubína ml. a taktiež dostával štipendium od spolku Tatrín. Sám Bohúň sa osobne zúčastnil na významných osvetových a politických akciách národných buditeľov a vytvoril tiež sériu štúdií ľudových krojov. Obsahom jeho malieb sú najmä portréty slovenských národných dejateľov, ale aj oltárne obrazy a krajinomaľba oravských prírodných motívov. Vrcholom jeho tvorby je práve Slovenské ľudové zhromaždenie s Jánom Franciscim v popredí. Od roka 1854 pôsobí v Liptovskom Svätom Mikuláši, kde učí maľbu na dievčenskej evanjelickej škole. Do mesta sa presťahoval zo spišskej Lučivnej spolu s dvoma deťmi a manželkou Žofiou. V roku 1865 je zadlžený, opúšťa Slovensko a sťahuje sa do haličskej obce Lipník. V roku 1876 odcestoval do Talianska, kde hľadá syna Lubora Milana, ktorý dezertoval z rakúskej armády. Zomrel na zápal pľúc ako 56-ročný a je pochovaný na evanjelickom cintoríne v Belej. Socha Petra Michala Bohúňa sa nachádza na nábreží Dunaja pred Slovenskou národnou galériou. Je po ňom pomenovaná Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa.
Lukáš PERNÝ – Ilustračné foto: archív SNN, MS