Veda a výskum v Matici slovenskej

Prvý skutočný inštitucionálny garant slovenského vedeckého výskumu

Veda a výskum v Matici slovenskej

Peter MULÍK – Foto: archív SNN

Stanovy navrhované iniciátormi vzniku Matice slovenskej na dvoch miestach výslovne spomínajú aj vedeckosť ako zámer činnosti národnej ustanovizne. Je to v paragrafe 3. v bode b), kde sa hovorí, že jej cieľom sú písomné a ústne rozjímanie o predmetoch vedeckých a v bode c/, kde sa hovorí, že jej cieľom je (zhromažďovať) literárne, umelecké, vedecké, prírodozpytné a starožitné zbierky.

Maticu slovenskú treba pokladať za prvého skutočného inštitucionálneho garanta slovenského vedeckého výskumu. Intenzita tohto výskumu zodpovedala vtedajším personálnym a materiálnym možnostiam Matice slovenskej, vlastne vtedajšej slovenskej spoločnosti. Iniciátori založenia Matice slovenskej a potom jej predstavitelia si boli od začiatku vedomí, že úlohou MS je nielen osvetová a literárna činnosť, ale bude sa musieť usilovať aj o podporovanie organizovania vedeckého výskumu, pretože v tom čase na Slovensku nebola inštitúcia, ktorá by sa venovala takejto úlohe. Od začiatku išlo o vedecký výskum najmä vo vlastivedných disciplínach. Na prezentáciu výsledkov vedeckého výskumu slúžilo periodikum Letopis Matice slovenskej, ktoré začalo vychádzať hneď od roku 1863 dvakrát ročne.

VEDECKÉ ODBORY

Oživotvorenie Matice slovenskej 1. januára 1919 bolo dôležitou kultúrno-spoločenskou udalosťou, ktorá otvárala nové možnosti a perspektívy rozvoja slovenskej vedy. Jednou z významných úloh, pred ktorou stála obnovená Matica slovenská, bolo aj spracovanie jej vlastných dejín. Vedecká činnosť v Matici slovenskej sa riadila podľa stanov MS, ktoré schválilo prvé valné zhromaždenie v roku 1919. O pestovaní vedy na pôde Matice slovenskej sa v stanovách písalo iba vo všeobecnosti. Neurčovali bližšie predmet, ciele ani organizačnú stránku vedeckých aktivít. O definitívnom zriadení vedeckých odborov sa rozhodlo až na druhom valnom zhromaždení MS 25. augusta 1920. Valné zhromaždenie schválilo utvorenie troch vedeckých odborov: historického, jazykospytného (jazykovedného) a národopisno-pamiatkového odboru, pričom bol schválený aj odbor pre vydávanie školských učebníc. Na činnosť posledne menovaného odboru nadviazal v roku 1926 Pedagogický odbor. Matica slovenská v tomto období ponúkala celkom slušné možnosti na publikovanie prác svojich členov i spolupracovníkov. Akcelerácii vedeckej činnosti výrazne napomáhalo obnovenie mesačníka Slovenské pohľady v roku 1922, a najmä založenie odborného periodika Sborník Matice slovenskej (1922).

AKCELERÁCIA VEDY

Slovenská veda sa postupne dostávala do ostrého konfliktu s tzv. oficiálnou „vedou“, stojacou v službách ideológie čechoslovakizmu. Udalosti na májovom valnom zhromaždení MS v roku 1932 spôsobili odchod väčšiny českých a čechoslovakisticky orientovaných vedeckých pracovníkov, ktorí v MS uvoľnili miesto pre nastupujúcu generáciu mladých slovenských vedeckých pracovníkov. Počas roku 1937 sa čoraz intenzívnejšie pociťovala potreba vybudovať na jej pôde samostatnú a nezávislú vedeckú inštitúciu. Vyžadovali si to záujmy vedeckého života, tak ako sa začal úspešne rozvíjať najmä od začiatku tridsiatych rokov. Objavujú sa tiež podnety na zriadenie Slovenskej národnej knižnice, lebo pôvodná bibliotéka MS už nevyhovovala vyšším nárokom rozvinutejšej vedeckej práce.

Vznik prvej Slovenskej republiky a nasledujúce roky priaznivo pôsobili na činnosť Matice slovenskej a jej vedeckých odborov. Potreby slovenskej štátnosti kládli matičným vedeckým pracovníkov mnohoraké úlohy. Rozvetvila sa vedecká práca, ktorá sa účelne rozčlenila, čo uľahčovalo výskum a umožňovalo jej publikačné výstupy. Vznikli nové vedecké odbory MS, ako povedzme filozofický odbor, a pripravovalo sa založenie zemepisného odboru. Začali vychádzať nové periodické publikácie jednotlivých odborov (zborníky), ale aj nové časopisy, ba celé nové edície. Rozbehli sa práce na príprave vydania veľkého slovníka slovenského jazyka.

PO OSLOBODENÍ

Zánik prvej Slovenskej republiky a obnovenie Česko-Slovenskej republiky ako ľudovodemokratického štátu v roku 1945 priniesli so sebou okrem iného aj personálne zmeny vo vedení Matice slovenskej. Po nástupe do svojho úradu Ján Marták zistil, že počet zamestnancov Matice slovenskej v tomto čase bol štyridsaťdeväť, čo v porovnaní so stavom spred povstania znamenalo úbytok o viac ako päťdesiat percent. Matica slovenská v rokoch bezprostredne po skončení druhej svetovej vojny kládla veľký dôraz na vedeckú činnosť, ktorú mal na starosti tajomník MS Alexander Hirner. V roku 1945 zostali pôsobiť predchádzajúce vedecké a umelecké odbory: filozofický, historický, hudobný, pedagogický, literárnohistorický, jazykovedný, národopisný, prírodovedný, sociologický a výtvarný. V roku 1946 k nim pribudol psychologický odbor a v roku 1947 technickovedný odbor. V roku 1946 pracovalo v Matici slovenskej šestnásť vedeckých pracovníkov.

„Očistené“ vedenie Matice slovenskej po februári 1948 predpokladalo, že sa jej – ako lojálnej súčasti ľudovodemokratického režimu – podarí uchovať svoju členskú základňu, vedecký a ľudovýchovný charakter, ako aj nemalé hospodárske možnosti založené najmä na tlačiarni Neografia. Skutočný vývoj však so sebou priniesol postupnú, ale radikálnu likvidáciu veľkej časti aktivít, na ktorých bola dovtedy postavená činnosť Matice slovenskej. V máji 1948 bolo vrchnostensky rozhodnuté, že sa vedecké pôsobenie Matice slovenskej postupne prenesie do Slovenskej akadémie vied a umení.

CENTRALIZÁCIA SPOLOČNOSTI

Totalitný režim nedôveroval Matici slovenskej a podľa sovietskeho vzoru chcel spoločenský výskum sústrediť do jednej centrálnej inštitúcie, ktorú personálne obsadí svojimi ideologickými pracovníkmi a ktorá bude pod stálou kontrolou ÚV KSS. Slovenská národná rada prijala Zákon o Matici slovenskej, ktorý nadobudol účinnosť 1. mája 1954. Pretvoril Maticu slovenskú na národnú knižnicu a knihovedný ústav ako rozpočtovú organizáciu Povereníctva kultúry. Dostala do správy majetok doterajšej Matice slovenskej a Slovenskej národnej knižnice, ktorý sa stal vlastníctvom štátu. Poslaním MS malo byť prispievať k rozvoju národnej kultúry a k výchove občanov v duchu socialistického vlastenectva a proletárskeho internacionalizmu tým, že bude prednostne nadobúdať, sústreďovať, odborne spracovávať a sprístupňovať slovenský a inorečový tlačený, rukopisný a vecný materiál literárno-dokumentárneho charakteru, dôležitý pre poznanie slovenskej národnej kultúry, Slovákov a Slovenska.

MATIČNÁ JAR

Jar 1968 so sebou priniesla aj postupné obnovovanie spolkovej činnosti MS najmä na jazykovo zmiešanom území. Išlo o spontánny proces, spočiatku bez centrálne vytvorenej koncepcie. Predsedníctvo SNR 24. júna 1968 sa uznieslo predložiť text návrhu nového zákona plénu Slovenskej národnej rady. Charakterizoval MS ako celonárodnú kultúrnu ustanovizeň, ktorá na základe dobrovoľného členstva zjednocuje tvorcov a priaznivcov národnej kultúry, rozvíja dokumentačnou a bádateľskou činnosťou slovenskú kultúru a vykonáva prácu národno-vlastivedného charakteru doma a za hranicami.

Platný Zákon o Matici slovenskej(Zákon č. 68 / 1997 Z. z.) charakterizuje MS ako verejnoprávnu inštitúciu, ktorá spolupracuje a spolupôsobí pri plnení úloh štátu v oblasti kultúry a vedy, a to najmä v Slovenskom literárnom ústave a Slovenskom historickom ústave, čo sú jediné vedecké pracoviská Matice slovenskej pre základný slovakistický výskum. Spôsobil to Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o knižniciach č. 183/2000, podľa ktorého sa Slovenská národná knižnica odčlenila od Matice slovenskej a stala sa samostatnou štátnou kultúrnou ustanovizňou, čím sa v MS podstatne obmedzil vedecký výskum. Predstavené modely vedeckého výskumu v dejinách MS ukazujú, že pri hľadaní nových foriem efektívnej vedeckej práce sa nemôže vrátiť k anachronickým modelom z jej dejín, ale musí vo výrazne zmenených spoločenských podmienkach hľadať nové formy vedeckej práce, ktoré zaručia jej vysokú úroveň, nezávislosť, ale zároveň poskytnú slovenskému národu vedecké argumenty pre ochranu jeho národného bytia v novom tisícročí. Túto úlohu za nás nikto iný neprevezme.